Iné platilo v minulosti, iné platí dnes. Dnes je to o čosi horšie. Ak chcete bývať, musíte sa väčšinou o bývanie postarať sami. Všeobecne platí, že bohatí sa o seba starajú sami, strednej triede je zaistená pomoc pri získavaní hypotekárnych úverov a chudobným sa ponúka bytová výstavba z verejných prostriedkov. Je to preto, lebo chudobní si adekvátne bývanie kúpiť nemôžu. Riešiť problém bývania pre chudobných sa nikomu veľmi nechce. Ani firmám, ani mestám ani obciam. Pravidlá výstavby určujú spravidla ministerskí úradníci, platí však zásada, postaviť za čo najmenej peňazí, najväčší počet nájomných, obecných, zväčša sociálnych bytov. Developeri preto hľadajú čo najlacnejšie pozemky, ktoré sú, pochopiteľne, najmenej prepojené s inžinierskymi sieťami, ktoré by ich hodnotu zvyšovali. Práve naopak, až po nasťahovaní sa do takto postavených bytov, nájomcovia na vlastnej koži pociťujú, že ten pravý domov im v skutočnosti chýba. Začína to samotným nájomným, ktoré síce je (a aj v budúcnosti zostane) štátom regulované, ale pre nás, vzhľadom k nízkym platom, či dôchodkom je však už teraz neúmerne vysoké. Ministerstvo bytovej výstavby nerieši to, čo z domu robí domov. Čoskoro nájomcovia týchto bytov pociťujú nielen zvýšené finančné náklady na bývanie, ale čo je horšie, začnú sa vytvárať sociálne homogénne chudobné štvrte, kde nemajetní a zväčša nekvalifikovaní, nezamestnaní ľudia žijú sami, odrezaní od ostatných, takže je pre nich ťažšie využiť akékoľvek hospodárske výhody, kultúru, školstvo, zdravotníctvo, zábavu a podobne.
Nezdieľam názor, že výstavba nájomných bytov pre obyvateľov bývajúcich v privatizovaných a reštituovaných domoch je správnym riešením. Ľudia, ktorí vo väčšine prípadov budú musieť opustiť centrá miest (a takých je väčšina – Bratislava – Staré Mesto, atď.) a sťahovať sa na odľahlé miesta, ak budú chcieť zohnať slušnú prácu, budú odkázaní na denné a nepohodlné dochádzanie za prácou. Nie divu, že mnohí radšej zostanú doma. Každá nová mestská zástavba je chudobná na siete, ktoré by z nej urobili skutočný domov. Rodiny, ktoré prídu o strechu nad hlavou, by urýchlene namiesto takýchto bytov mali dostať peniaze, ktoré by im umožnili obstarať si bez prieťahov domov. Ten pôvodný, v ktorom bývali roky im už nikto neposkytne, ale aspoň by mali mať možnosť vybrať si nový domov sami. Viem si to predstaviť: Obyvatelia by sa rozhodli pre starší dom, s primeranou rozlohou vzhľadom k ich potrebám (ak vlastním napr. klavír, čo s ním?), ktorý by sa pravdepodobne nachádzal v mestskej časti, ktorú obývajú, kde aj doteraz bol ich domov.
Štát by si mal uvedomiť, že zámena bytovej výstavby nových domov a trhu s bývaním je najabsurdnejšia pri pomoci rodinám, ktoré majú prísť o strechu nad hlavou. Tvorcovia bytovej politiky musia venovať pozornosť ponuke a dopytu. Na strane ponuky sa musí veľkosť mesta, aj jeho fyzická a sociálna infraštruktúra, dostatočne rýchlo rozrastať. Na strane dopytu sa musia dotácie sústrediť na pomoc rodinám s výberom na celom trhu s bývaním. Politika bytovej výstavby musí byť odlišná pre ľudí s nízkymi príjmami, neznamená to však, že si ju bude diktovať stavebný priemysel. Ľudia z reštituovaných a privatizovaných domov si už raz, dávno v minulosti, svoje bývanie vyriešili. Nezačínajú riešiť svoje bývanie prvý krát. Štát, či chce alebo nie, musí to vziať do úvahy.
Je dôležité aby štát rozlišoval aj medzi cenami bytov v jednotlivých regiónoch Slovenska. Nestačí, ak sa týmto ukazovateľom zaoberá iba Národná banka Slovenska. Ceny nehnuteľností v jednotlivých regiónoch Slovenska sú výrazné odlišné. Trojizbový byt v bratislavskej Petržalke je zhruba o sto percent drahší ako podobný byt v Nitre. Obyčajný Bratislavčan však zarába iba o tretinu viac. Bratislavský dôchodca má rovnaký dôchodok ako dôchodca v Nitre. Nájomca bytu v Bratislave zaplatí za prenájom omnoho viac, ako nájomca bytu v Nitre.
Lenže štát a konkrétne Ministerstvo výstavby na takéto rozdiely pri tvorbe zákona, ktorý mal pôvodne vyriešiť situáciu vlastníkov a súčasne nájomníkov, akosi pozabudol. Aj preto problém tejto skupiny ľudí trvá naďalej. Samozrejme, aj krivdy pretrvávajú, možno iba menia svoju podobu alebo adresátov. Lebo, nemôžem si pomôcť, zatiaľ nevidím rozdiel medzi komunistickým systémom a demokratickým systémom. Snáď iba v tom, že raz doplácala jedna skupina občanov a teraz doplácajú tí druhí. Výsledkom je zatiaľ iba to, že obe strany sa teraz súdia v Štrasburgu. Obe podali hromadné žaloby na Slovenskú republiku. Neostáva mi nič iné, ako skonštatovať: Je to hanba pre štát, ktorý takmer dvadsaťpäť rokov nedokáže vyriešiť situáciu, ktorú kedysi sám spôsobil. Čakať na to, čo mu Štrasburg prikáže, je buď niekoho neschopnosť, alebo vedome niekoho zlý úmysel. Možno platí oboje. V každom prípade ide o alibizmus. Nájsť konkrétne osoby, zodpovedné za túto štátnu hanbu nie je problém. Lenže, chýba vôľa a snaha o spravodlivosť. Pritom stačí tak málo: prestať byť hluchým a slepím. Zatiaľ to všetko funguje tak, ako presýpacie hodiny. Čo ale potom, keď sa už nebudú dať obracať? Myslíte si, že postačí vymeniť piesok?