Ak nie ste spokojní s ROZHODNUTÍM obce o priznaní nároku na bytovú náhradu – náhradný nájomný byt, nerezignujte a bráňte sa. Veľkosť podlahovej plochy a počet obytných miestností (bez kuchyne) stanovuje zákon č. 260/2011, ktorý berie do úvahy iba počet členov domácnosti.

Všetci však vieme, že napísať zákon tak, aby ho chápali všetci rovnako, je aj naďalej pre ministerstvo výstavby problém. A problémom sa stáva aj pre samotné obce, ktoré pri spomínaných rozhodnutiach berú do úvahy iba tú časť tohto diskriminačného zákona, ktorá vyhovuje obci, ale nemusí vyhovovať nájomníkom. Aj preto nezaškodí pripomenúť zainteresovaným úradníkom štátnej správy a samosprávy niektoré ustanovenia o právach na bývanie, ktoré by malo Slovensko po prijatí Lisabonskej zmluvy rešpektovať.
Napríklad článok 4 doplňujúceho protokolu Európskej sociálnej charty hovorí: „Na zabezpečenie účinného výkonu práva starších osôb na sociálnu ochranu sa zmluvné strany zaväzujú prijať alebo podporovať buď priamo, alebo v spolupráci s verejnými alebo súkromnými organizáciami príslušné opatrenia zamerané najmä na umožnenie starším osobám slobodne si zvoliť spôsob života a viesť nezávislý život v ich zvyčajnom prostredí tak dlho, ako si želajú a ako je to možné, prostredníctvom sprostredkovania: bytov primeraných ich potrebám a zdravotnému stavu alebo príslušnej pomoci na úpravu bytu.“
Neviem, kto si dal na Slovensku patentovať výraz „sociálny štát“, faktom je, že občania si často zamieňajú pojmy sociálny = socialistický. Ak ale nie je naša spoločnosť schopná a ochotná zabezpečiť primeranú pomoc a ochranu pre každého obyvateľa „sociálneho štátu“, nezostáva nám nič iné, iba sa brániť. Hoci aj súdnou cestou.