Zakrátko pristúpime k volebným urnám, aby sme si zvolili tých, ktorí by mali mať k nám čo najbližšie. Budeme mať možnosť zvoliť si na čelo miest a obcí primátorov, starostov a poslancov, ktorí sa nebudú starať iba o politiku, ale aj o občanov. Ktorí nebudú riešiť záujmy politických strán, ale záujmy občanov.

Komunálna, aj keď sa jej hovorí politika, by nemala mať nič spoločné s politickými stranami. Nepreferujem na čelo miest a obcí ľudí so straníckou príslušnosťou, ale takých, ktorí nie sú v žiadnej strane, čiže nezávislých. Primátori a starostovia by mali byť ľudia, ktorých máme radi. Musí to však platiť aj opačne. A presne takí istí by mali byť aj o poslanci. Poslanec nám musí byť nielen známy človek z okolia, ale zároveň tým najbližším, na ktorého sa môžeme s dôverou obrátiť, ktorý nás neodmietne, ba naopak, kedykoľvek nám podá pomocnú ruku, keď to potrebujeme. Nevoľme takých kandidátov, ktorí iba rozprávajú, sľubujú, ktorí mali možnosť niečo vykonať, ale nevykonali, lebo, ako to už pri výhovorkách býva, nemali na to čas. Zamyslime sa aj nad tým, či vôbec, niečo vykonali. Ak áno, bolo to v prospech občana? Súďme ich podľa činov, nie podľa slov.
Bezradnosť a dezorientácia ľudí sa prehlbuje. Občiansku spoločnosť, ktorá sa zrodila z „popola totality“ a vstúpila do verejnej arény, vedomie narastajúcej nemohúcnosti frustruje. Aj tých najaktívnejších občanov kvári pocit, že sú iba súčasťou politického komparzu. Komparzu, ktorý je už tak ďaleko od javiska, že ani nevie, akú hru hlavní protagonisti na rozličných javiskách hrajú. Kto je jej autorom? Kto režisérom? Kto zo zákulisia toto divadlo riadi? Kde skončili naše ilúzie z „nežnej“?
Žijeme v neistote a strácame dôveru. Lenže dôvera je spojená s našou osobnou voľbou. Samozrejme, s istou mierou neistoty, že to nemusí dobre vypáliť. Dopyt po dôvere v poslednej dobe silnie. Bez dôvery by sme od politikov mohli očakávať prakticky čokoľvek. Dôvera znižuje našu neistotu, ale neistoty sa nemôžeme nijako zbaviť. Ak nás sklamú politici, ktorých sme vo voľbách obdarovali dôverou, prehrali sme. Prílišná dôvera, že naše očakávania splnia iní, je demobilizujúca. Dôvera je vzácny sociálny kapitál, ktorý sa nadobúda ťažko a pomaly, ale rýchlo a ľahko sa môže prehajdákať. Najmä, keď sa zmierime s úlohou komparzu, ktorý už nezaujíma, v akej hre účinkuje.
Ľahko sa robí politika, keď niekoho iba kritizujeme a kydáme na neho. Ak si to zaslúži prosím. Ale pre každého kandidáta je dôležitejšie uchádzať sa o dôveru ľudí. Nielen kritizovať, ale aj navrhovať riešenia. Vo voľbách nejde o to, poraziť niekoho, ale o to, že ich chceme vyhrať. Vyhrať preto, lebo chceme nie sebe, ale všetkým tým, ktorí sú okolo nás dobro.
Sme otrávení politikou, znížili sme naše nároky na intelektuálnu, mravnú a duchovnú úroveň politikov natoľko, že tlieskame pri každom chabom pokuse o naše povznesenie. Nerozdeľujme kandidátov podľa farby pleti, vyznania, či straníckej príslušnosti, ale podľa toho či sú chytrí, alebo hlúpi, dobrí alebo zlí. Ale dajme si pozor, lebo medzi tým je mnoho rôznych krížení, nakoľko môžu byť chytrí, ale zlí a tiež môžu byť chytrí a dobrí. Môžu však byť hlúpi a zlí, ale aj hlúpi a dobrí. Najhoršia kombinácia zo všetkého je, keď je niekto blbec a ešte k tomu aj zlý. Žiaľ, takých kandidátov som za tie roky čo som sa pravidelne zúčastňoval na zasadnutiach miestnych a mestských zastupiteľstiev stretol neúrekom. A stretávam sa s nimi aj teraz, ako poslanec. Pýtate sa prečo je to tak? Lebo sme ich volili…
To však neznamená, nejsť voliť. Ba práve naopak. Vyzývam vás všetkých, pristúpte k volebným urnám, voľte, iba si dobre premyslite, či kandidát, ktorého si vyberiete je naozaj hoden vašej priazne.